Magľajz

,,Ty si jak nepričetná!"

Áno, skvelý zaiatok rozhovoru. To sa musí uznať. Čím som si to zaslúžila. No mojom neutíchajúcou pravdovravnosťou.Nikedy si myslím, že nič horšie na mne už ani nemôže byť. No, je pravda, že sa aj tie nájdu, ale s pravdovravosťou ja dokážem narobiť dokonalú paseku. Aj keď hovorím len to, čo odo mňa iný chcu. Pravdu.

,,Prečo zas?" spýtala som sa.
,,Prečo musíš mať vždy pravdu?"

Ja nemám vždy pravdu, mám len svoj vlastný názor. A ty ho nemáš.

,,Počuj, ja som ti vravela, povedz, čo si o mne myslíš, lebo keď začnem ja, nebude sa ti to páčiť."

No hej, mala som čo otvárať ústa. Teraz je zo mňa tá najväčšia obluda.

,,Prečo sa so mnou vlastne rozprávaš?"
,,Lebo mi na tebe záleží,"  ďalšia z mojich úprimných odpovedí.
,,Ale prečo?"
,,Na to som ti už raz odpovedala."
,,Ale prečo ja? Veď väčšieho debila na tomto svete nenájdeš."

Hm, otázka, byť, či nebyť?

,,Nie si o nič väčší debil ako ja, alebo hocikto koho poznám."

Zvolila som nebiť .
Hovorí sa, že klamať by sa nemalo. Ale niekedy dokáže pravda bolieť. Dokáže raniť. Dokáže zabíjať.
A niekedy len takú malú pravdu môžem ľutovať celý život.

,,Napadlo ma, citujem:
  Je ti zle? Neboj máš mňa.
       Je ti dobre? Neboj máš mňa."

Ako odpoveď som dostala len tieto vety.

..Za pravdu sa nemôžem hnevať. Ďakujem."