Zložila si krídla plné rozpakov, s nimi zabudla si, kde sa stratil sen
Len krátke chvíle napätia týrajú to, čo v tebe ostalo
Spomienky ako vrany vracajú to, čo sa stať nemalo
Žlté lúče teplých hviezd neosvietia tvoj deň, len kvôli tomu, čo už viem.
Viera s nádejou vie preniesť skaly, tie ostali v našom tichom žiali
A bránia srdcu uvoľniť kúsky malých oblakov, s nimi drieme
Túžba, ktorá ohňom chladí vnútro tela našej zeme
Zloba vyviera z mojich útrob temne malých, len pre to, čo ti vzali.
Temnota padla na naše telá, ja viem, že ty si to nechcela
Slzy už nepražia srdcia z chladných vôd ukuté
Posledné vzlyky vypúšťam v životnej zákrute
Neboli sme ako nabité delá, no aj tak toho na mňa bolo veľa.
Povedať zbohom som sa bála, nechcela som vykričať všetko na pol brala
Viem, že si všetko videla ružovým zrakom
Keď bolo moje slovo aj nad ľudský zákon
Rúcalo sa všetko o čom si snívala a pritom si ani inú šancu nemala.
Aj tak žiješ bez pomoci, možno neisto, za svetla či tmavej noci
Nedáva mi spávať vedomie tvojho pádu na dno priepasti
No čo z toho? Slepota čo pomlčí ostane z mojej zlosti
Aj tak si prežila v bolesti hoci, aj tak stále žiješ vo svojej moci.
Ľutujem by mohlo byť slovom posledným, nádeje a hriechy mladých dní
Z tých už ostal iba kúsok, voľný len pre niekoho iného
Som z ľudí, ktorý sa snažia, no i tak majú málo živého
Zostal len dážď a v ňom my, ničí všetko na čo dopadne, zvonku naše sny.
Slová, ktoré nič neznamenajú, slová, ktoré ľudí v rozpakoch nechávajú
Len city v tvojom vnútri môžu povedať pravdu
A na tie neostal čas, aj keď príležitosti sa nájdu
K posledným slovám sa ďalšie pridajú a práve preto vôbec pravdu nemajú.
Komentáre